Pripojenie k Božiemu ľudu

        Pred mnohými storočiami sa v Moábskej krajine odohral takýto príbeh. Jeden izraelský mládenec, ktorý tu s rodičmi ako hosť a vysťahovalec z Judska prebýval, zapozeral sa do peknej domácej dievčiny, až z toho bola skutočná láska a napokon manželstvo. Asi desať rokov žili manželia pokojne, hoci ku šťastiu im chýbali deti. Po tomto čase však manžel náhle zomrel a zhodou nešťastných okolnosti zomrel aj jeho brat, ktorý si tiež vzal za manželku moábsku dievčinu. Keď sa nešťastná izraelská matka, ktorej zomreli dvaja synovia a predtým manžel, rozhodla vrátiť späť do Judska, jedna nevesta v pevnom presvedčení išla s ňou... V Písme máme zaznamenaný tento skutočný príbeh o moabskej dievčine Rút, ktorá sa pripojila ku Božiemu ľudu - k Izraelu. Predivným Božím riadením sa Rút dostala do prostredia židovskej rodiny, ktorá odišla z Judska do moábskej krajiny za chlebom. Desať rokov žila v tomto prostredí a keď aj táto rodina bola poznačená skôr rodinnými tragédiami ako Božím požehnaním, predsa Rút videla medzi nimi niečo, čo ju ovplyvnila až tak, že svojej svokre povedala tie krásne slová: "Tvoj ľud, môj ľud a tvoj Boh, môj Boh." ( Rút 1,16). Toto je vzácny príbeh Písma o pripojení sa vierou ku Božiemu ľudu. To pripojenie bolo bezvýhradné a dokonalé. V kapitolách tejto biblickej knihy sú krásne slová i obrazy o tom, ako sa jedna duša "utiekla pod krídla Hospodina Boha" ( 2,12 a 3,9). Tak ako sa Rút utiekla pod Božie krídla, tak bola aj dokonale prijatá a došla veľkého požehnania - dostala sa do kráľovského rodokmeňa, z ktorého pochádzal najskôr Dávid, Šalamún a potom aj Pán Ježiš Kristus. Toto prežila žena, ktorá keď sa dostala do blízkosti Božieho ľudu, uvidela v tomto ľude - akokoľvek nedokonalom - samotného Boha a s túžbou a vierou sa k nemu pripojila a poznala, že Pán je dobrotivý.

V Starom zákone je viac takýchto príbehov, keď cudzinci zahanbili domácich Izraelcov v tom, ako vierou videli, aký je tento národ výnimočný - pre výnimočného Boha, ktorý si ho vyvolil za svoj nástroj. Ako vzácnych videli aj pomazaných kráľov aj vojvodcov. Takým cudzincom bol aj Ittaj Giťanský, ktorý pripojením sa k Dávidovi, keď utekal pred svojim vzbúreným synom Absolomom, stal sa mu veľkým povzbudením. Svoju oddanosť kráľovi Ittaj prejavil nie v čase, keď kráľ prežíval vrchol slávy, ale keď prežíval pohanenie, ktoré bolo dôsledkom aj jeho vlastného hriechu. Dávidova rodina bola poznačená Božím zlorečením, vyneseným po hriechu s Batšebou: "Preto neuhne meč z tvojho domu až na veky, pretože si mnou opovrhol a vzal si ženu Uriáša Hetejského, aby ti bola ženou." ( 2.Samuelová 12,10). A predsa Ittaj, veľmi podobne ako Rút Naome, on tiež Dávidovi vyjadril presvedčivo: "Ako že žije Hospodin a ako žije môj pán kráľ, že len na tom mieste, na ktorom bude môj pán kráľ, už či to bude na smrť a či na život, len tam bude aj tvoj služobník." ( 2.Sam.15,21). Tak veľkého, požehnaného a slávneho videl Ittaj vierou Dávida, že sa rozhodol spojiť svoj život s jeho životom.

Dávno pred Rút a Ittajom to bol Mojžiš, ktorý sa rozhodol a " odoprel volať sa synom dcéry faraonovej a radšej si vyvolil trpieť a strádať s ľudom Božím, ako mať dočasný pôžitok hriešny." ( Židom 11,24.25). Mojžiš nebol cudzinec, ale mohol sa ním stať. Blízko bolo pokušenie odcudziť sa svojmu zotročenému národu. Nestalo sa tak, Mojžiš urobil vierou, to čo je uvedené v citáte. Nikdy neľutoval svoje rozhodnutie, aj keď utrpenie a strádanie s Božím ľudom - najmä pre neposlušnosť tohto ľudu - sa pri ňom naplnilo vrchovatou mierou. Bol s Božím ľudom, vo víťazstvách Božích, aj v utrpeniach pre ich neveru. Za Boží ľud sa prihováral a odolal aj v pokušení, keď mu sám Hospodin v hneve na Izraela ponúkal, že z neho samého si vybuduje nový a mocný národ. Mojžiš sa nepripojil ku Božiemu ľudu, ale vážil si, že môže byť jeho súčasťou a svoje spojenie s týmto ľudom osvedčil v najťažších skúškach.

Keby aj veriaci v časoch Nového zákona videli vierou slávu Božieho ľudu - Cirkvi a Božieho kráľa Pána Ježiša Krista, ktorý je hlavou tohto ľudu. A keby sme videli tiež slávu každého malého zboru, v ktorom je Pán Ježiš Kristus ako hlava uctievaný. Keby pripojenie ku takémuto zboru a tým aj ku Pánovi Ježišovi bolo veriacemu vzácne a keby bolo oddané, aké bolo pripojenie Rút k Izraelu, Ittaja k Dávidovi. Zbory veriacich v časoch prvej cirkvi a aj dnes nie sú dokonalé. V Písme je však zjavná Božia vôľa, že každý veriaci má mať svoje zhromaždenie a nemá ho opúšťať ( Židom 10,25). Spoločenstvo veriacich je "s tými, ktorí vzývajú Pána z čistého srdca" ( 2.Tim.2,22). Veriaci majú tiež poznať svojich predstavených (1.Tes.5,12) a duchovných vodcov - minulých i súčasných ( Židom 13,7.17). Tam kde sa deje Božie dielo a ľudia prichádzajú k spaseniu, zvyčajne sa následne formuje zbor - uvádza sa do poriadku Božieho, čo ešte nie je, ustanovujú sa starší ( Títovi 1,5), nastoľuje sa "správa Božia vo viere" ( 1.Tim.1,4). Je to Božie spravovanie tých, ktorí vyznávajú vieru. Nie je to nastolenie Božích zákonov a Božej vlády násilné, telesným spôsobom, ako sa to dialo niekedy v minulosti aj v takzvanom kresťanstve. Je to nastolenie Božieho poriadku nad podriadenými veriacimi srdcami, kde každý rozpoznáva a prijíma svoje miesto a službu. Takto fungujúce spoločenstvo je vyjadrením Božej vlády na zemi, v takýchto zboroch sa zjavená Božia vôľa rešpektuje, uplatňuje. Pavol píše o inak zmýšľajúcich: " Ale ak sa niekto vidí byť škriepivým, my nemáme takej obyčaje ani zbory Božie" ( 1.Kor.11,16). Nech je aj našou skúsenosť s Božou vládou a Božou slávou, ktorá je prítomná uprostred Božieho ľudu, ku ktorému sme sa smeli pripojiť vierou v Pána Ježiša Krista.

Ale ste pristúpili k vrchu Sionu a k mestu živého Boha,

k nebeskému Jeruzalemu a k myriadám anjelov,

k slávnostnému zhromaždeniu a k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach a k Bohu sudcovi všetkých a k duchom spravodlivých zdokonalených

a ku prostredníkovi novej zmluvy Ježišovi

a ku kropeniu krvi, ktorá hovorí lepšie než Ábelova.

List Židom 12,22-24